Keď sa obrom nechcelo loviť v lesoch, vybrali sa kradnúť do dediny. Kto by sa im postavil do cesty, toho by neváhali zmárniť. Preto sa Tepličania dohodli, že každý deň i noc budú dedinu strážiť dvaja mládenci. Len čo v diaľke zbadali obra, zatrúbili na lesnom rohu na poplach a dedinčania sa pred obrami šikovne skryli.

Tak tomu bolo i jedného dňa, keď Hana Madačka chystala obed pre koscov na poľane. Od skorého rána sa nezastavila.  Kravky podojiť, hydinu opatriť, aj na chleba zamiesiť cesto. Ešte odbehla po zemiaky do pivničky za humnami a odtiaľ chytro-chytro domov halušky navariť. Zapálená do roboty si ani neuvedomila, že dolinou sa nesie trúbenie lesného rohu. Akurát jej začali halušky vrieť, keď sa výstražný zvuk konečne dostal do jej uší. Tetka ešte raz zamiešala varechou a keď sa od pece otočila, div neumrela od strachu. Do dverí jej nakúkala obrovská obria hlava. Hana zalapala po dychu. Čo robiť? Schmatla hrniec a celý ako bol aj s vriacou vodou a haluškami ho chrstla obrovi rovno do oka. Ten zvrieskol od bolesti až sa domček zatriasol a potácajúc sa vybehol z dvora.  „Nechodievaj ta, kde ťa nevolajú!“ zakričala za ním Hana. Obor poslepiačky utekal z dediny, čo mu grambľavé nohy stačili. Iste sa bál ďalšej haluškovej nádielky. Odvtedy mali Tepličania od obrov pokoj. Vraj ich ktosi zazrel, ako utekajú smerom na Tatry. A hovorí sa tiež, že starý Madač bol taký hrdý na svoju ženu, že jej hneď zaobstaral novučičký parádny hrniec na halušky.