...všetky do jednej dal spáliť. Takto bez stoličiek vyzerali miestnosti dosť smiešne, no Belovi sa to nikto neodvážil povedať. Nielen preto, že sa ho všetci báli ale i preto, že k hradbám sa blížilo obrovské množstvo Tatárov. Belo, ešte stále nazlostený na svoj ľud, akosi prehliadol silu tatárskych vojsk a ešte tento deň Tatárom pri bitke ustúpil. Zachránil sa len tak-tak. Presnejšie povedané, zachránila ho dievčina Sabína, ktorá náhodou pri potoku šaty prala. Akosi sa jej nezdalo, že muž ozbrojený od hlavy až po päty sa bojí ísť do vody hlbšie ako po kolená. Preto podišla k nemu bližšie a zobrala ho na svoju skromnú loďku dole Torysou.

A bolo i načase, lebo pri brehu sa už zhŕkli Tatári, ktorí kričali a hádzali po Belovi meče, dýky a všetko čo mali po ruke. Vzduchom to len tak fičalo. Sabína mala čo robiť, aby sa celej tej spúšti vyhla. Belo jej v tom veľmi nepomohol, lebo z kývajúcej sa loďky dostal závraty a namiesto toho, aby aspoň raz mečom zašermoval, zbabelo sa schoval pod vypraté šaty a čušal. Až keď boli v bezpečí, opatrne vykukol spoza šiat a nesmelo sa pozrel na Sabínu. Dobre vedel, že ako kráľ sa určite nezachoval, preto prosil Sabínu - nech si niečo zaželá, aby aspoň takto ukázal svoju dobrú stranu srdca.

Sabína bola skromná a veľmi pobožná dievčina. Preto v mene všetkých pobožných si priala, aby sa na tomto mieste postavil kláštor. Kráľ svoje slovo dodržal a na mieste, kde sa zastavili, dal vybudovať kláštor, v ktorom aj samotná Sabína opatrovala chorých. Okolo kláštora neskôr vybudovali mesto, ktoré pomenovali po nej - Sabinov.