Libanka

Pravidelne, s výnimkou zimy, sa už dlhé roky naprieč Slanskými vrchmi ozývalo staré známe „Bééé – bé...“ To ovce z košiarov tak prejavovali svoju radosť zo šťavnatej trávy a čerstvého vzduchu, ktorý (aspoň si to tak mysleli, keďže nikde inde neboli) je najčistejší. A žeby im pri tom bekaní nebolo len tak obyčajne - zvyčajne si i zatancovali. Pravá – ľavá – zahryznem do trávy – prežujem – otočka - a tak dokola, kým si nenaplnili svoje brušká a od prejedenia rovno na paši zaspali. No nielen ovce, ale i švárny pastier Šimon neodolal tónom tanca a ľahol si medzi ne, akoby bol jeden z nich. S pribúdajúcou tmou sa ovce pritisli bližšie k sebe a urobili jedno veľké biele klbko, ktoré Šimona úplne schovalo a i zohrialo. A asi to i tak malo byť, lebo už onedlho sa na Blúdnom vrchu udialo čosi nezvyčajné. Hoc bola sychravá jeseň a všetci pobožní dedinčania slávili sviatok Všetkých svätých – na vrchu sa akoby mávnutím niečoho čarodejného objavili prenádherné víly, ktoré rozžiarili všetko navôkol. Silný jas a príjemná melódia tanca prebudila zo spánku i Šimona, ktorý spoza ovčieho chrbta spozoroval, ako víly nádherné tancujú. A hoci ich tam bolo viac, Šimon sa zapozeral iba na jednu. Pre neho najkrajšiu – vílu Libanku. Jej neopísateľná krása v kombinácií s pestrofarebnými šatami ho až tak opantala, že sa rozhodol tu a teraz si s ňou zatancovať. Nuž, ale to nemal urobiť. Len čo sa postavil z pomedzi stáda oviec, víly ihneď prestali tancovať a chceli ho samozrejme tvrdo potrestať. Našťastie, víla Libanka bola iného názoru a rýchlo vtisla do Šimonových rúk, drahokam v tvare klina. Keď ním Šimon trochu pokýval, lesk drahokamu víly na chvíľu oslepil a on sa stihol bezpečne schovať v neďalekom lese. Ale iba on. Víla Libanka ostala na Bludnom vrchu medzi ostatnými vílami. „Za pomoc a lásku k smrteľníkovi ťa vyháňam z nášho kopca a aby si už nikdy niečo také nespravila, až naveky budeš žiť v podzemí týchto hôr. Prac sa mi z očí!“ zahlásila najstaršia víla a spolu s ostatnými zmizli nevedno kam. Kým o ostatných vílach už odvtedy nikto nikdy nepočul, o Libanke sa toho ešte veľa po okolí narozprávalo. Jej dobrosrdečnosť a lesk pestrofarebných šiat zmenili i obyčajné kamene v podzemí hory na drahokamy, ktorým zo začiatku miestni - a teraz už všetci nepovedia ináč ako opál. Libanka si nechcela nechať drahokamy iba pre seba, a preto otvorila časom niektoré svoje komnaty a ukázala svetu, aká je krásna a jedinečná zároveň.

Tipy na výlety:

Raslavkameň
Vodárenská veža v Prešove
Vrch Šimonka
Vysielač Dubník
Drevený megafón
Herliansky gejzír
Zbojnícky hrad (Soľnohrad)
Hrad Šebeš
Šarišská galéria

Pečiatky nájdeš:

Slovenské opálové bane – Slanské vrchy
Lodenica Sigord – Slanské vrchy
Fintice kaštieľ – Kultúrna pamiatka
NKP Solivar – Kultúrna pamiatka
Krajské múzeum Prešov - Prešov
Výstup na kostolnú vežu - Prešov
Hrad Šariš - Šariš
Hrad Kapušany – Šariš