Hovorí sa, že každé pohorie má svojho ochrancu. Ten drží ochrannú ruku nad jeho lesmi, zvieratami a dokonca aj nad dobrými ľuďmi, ktorí sa tam občas zatúlajú. Ľudí so zlými úmyslami, naopak, tresce. Presne takým ochrancom bol aj Did Beskyd. A ako už aj z jeho mena vyplýva, strážil Nízke Beskydy. Chlap to bol mohutný, ale takmer polovicu tela skrýval pod hustou bielou bradou. Spod širokého klobúka mu na plecia padali vlasy rovnakej farby. Mal bystré modré oči, ktorými sa díval na okolitý svet. Najčastejšie ho bolo možné vidieť v hnedom kabátci, predsa len, v horách nebolo vždy najteplejšie. Hovorilo sa, že rozumie reči zvierat, múdrosť a silu mu dávajú prastaré stromy a nesmrteľnosť živá voda z lesných studničiek. Ľudia ho mali v úcte, ale trochu sa ho aj báli, pretože bol veľmi tajomný. Spoločnosť mu vždy robili jeho dve krásne dcéry. Obe boli opakom svojho otca, mali dlhé čierne vlasy a tmavé oči. Volali sa Čornobrivka a Čornohrivka. Najradšej sa celé dni preháňali po lese, pomáhali ľuďom zbierať liečivé bylinky, drevorubačom zasa kúzlom naložili fúry dreva do voza. Ľudia ich mali radi. Keď sa horou ozýval ich zvonivý smiech, každému sa nevdojak zjavil úsmev na tvári. Chýr o ich kráse sa niesol široko ďaleko. Keď obe dievčatá podrástli do veku na vydaj, pytači sa len tak hrnuli. Synovia strážcov okolitých hôr si na krásne Beskydove dcéry robili zálusk, ale im sa do vydaja vôbec nechcelo. Nejeden nádejný ženích odišiel s dlhým nosom. Až sa jedného dňa do Nízkych Beskýd doniesla správa, že Bies, mocný ochranca poľských Bieščad, vyslal svojho syna na pytačky. Obe dievčatá sa preľakli, vydávať sa im totiž stále nechcelo, ale báli sa ho odmietnuť. Hrozilo, že hnev mocného Biesa padne na nevinných ľudí a na ich otca, Dida Beskyda. Dievčatá si išli oči vyplakať. Zdalo sa, že svadbe sa jednej z nich nepodarí ujsť. Keď už vyplakali všetky slzy, Čornohrivka dostala nápad. „Čornobrivka, utečme spolu pred nechceným pytačom. Keď nás tu nebude, koho bude ženích pýtať o ruku? Nikoho!“ Ako si zúfalé sestry zaumienili, tak aj urobili. Keď padla na horu tmavá noc, dievčatá zašepkali spiacemu otcovi tiché zbohom, a už ich nebolo. Ráno ich Did Beskyd márne volal a hľadal po celej hore. Po jeho dcérach akoby sa zľahla zem. Dokonca aj dobrí ľudia mu pomáhali hľadať, ale márne. Správy o strate krásnych sestier sa rýchlo šírili a dostali sa aj k synovi mocného Biesa. Ten sa napokon vrátil späť domov. Veď načo by aj meral dlhú cestu, keď nebolo koho o ruku pýtať? Did Beskyd sa každým dňom trápil viac a viac. Jeho inak veselé oči zastrel smútok a po lese chodil ako bez duše. Dcérenky mu veľmi chýbali a bál sa o ne. Čo ak sa im niečo zlé prihodilo? Všetci ľudia s ním súcitili a ľutovali ho. Už ich viac nerozveselil jemný smiech ozývajúci sa z hory. Už sa nemohli pokochať ladnými tancami, ktoré Čornohrivka a Čornobrivka predvádzali počas teplých letných večerov. Všetko vyzeralo beznádejne. Až jedného dňa, bolo to presne na Jána, začuli ľudia v učupených dreveniciach známy dievčenský smiech. S úsmevom povychádzali na svoje záhradky a dívali sa smerom do lesa. Ale najšťastnejší bol Did Beskyd. Takmer od samej radosti z kože vyskočil, keď ho z večerného spánku zobudili jemné hlasy jeho milovaných dcér. S príchodom rána sa však dievčatá opäť vytratili, ale každý večer sa vrátili späť k otcovi. A takto to je doteraz. Did Beskyd stále žije utiahnutým, skromným životom v lesoch Nízkych Beskýd. Večer v prítmí svojej chalúpky nedočkavo vyzerá Čornohrivku a Čornobrivku. Cez deň sa zas dobrým ľuďom prihovára, keď vánok rozhýbe listy na stromoch. Tomu, kto otvorí svoje srdce a započúva sa, vždy prezradí jedno lesné tajomstvo.

Autor: Tatiana Baluchová

Realizované s finačnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky.