Čo sa len spolu nasmiali a natancovali na plesoch! Ich láska bola rozprávková a v roku 1909 ju spečatili svadbou. Dobré časy však niekedy netrvajú večne, tak to už v živote chodí. Prišla prvá svetová vojna a odvážny mladý gróf narukoval na vojnu. „Drahá Ilonka, počkaj na mňa doma, v bezpečí. Po vojne sa k tebe vrátim,“ utešoval grófku Pál. No ona už bola rozhodnutá: „Nikdy ťa neopustím, Pál. Stanem sa ošetrovateľkou a pôjdem za tebou až na front.“ A tak aj bolo. Ilona vstúpila do služieb Červeného kríža. Krásne šaty vymenila za bielu ošetrovateľskú rovnošatu. Vlasy zakryla rovnako bielym závojom po plecia, s červeným krížom na čele. Každé ráno, keď si zapínala gombíky na košeli, upravovala široký golier a obliekala hrubé pančuchy a dlhú sukňu, myslela len na ranených, ktorým môže pomôcť.

Boje postupovali a Ilonka bola po nejakom čase vyslaná do Stropkova. Keď tam prišla, namiesto mesta ju čakali len ruiny. Dunenie diel sa ozývalo dňom aj nocou. Ilona sa však nebála. Starostlivo ošetrovala rany vojakov a utešovala ich: „Nebojte sa, postarám sa o vás! Vojna sa čoskoro skončí a všetko bude ako predtým.“ Na to sa jej vojaci vždy s nádejou zadívali do očí a povedali: „Ste ako náš dobrý anjel. Dávate nám nádej.“

Svoje zážitky si grófka zapisovala do denníka. Nezabudla ani na svojho milovaného Pála a každý deň mu venovala niekoľko milých riadkov. Vojna bola ťažká, nekonečná, ranených pribúdalo. Ilona mala práce vyše hlavy, ale postupne sa začala o Pála veľmi báť. Nikto jej o ňom nevedel nič povedať. „Kde si, Pál? Čo sa s tebou stalo?“ Grófka vedela, že sa na front nedostane. Keď cestou cez Stropkov opäť raz kráčala povedľa starého kostola s vysokou vežou, dostala nápad. Rýchlo sa vydala po schodoch hore až na vrchol veže. Veruže mala čo robiť. Veža bola totiž vysoká ako sedemposchodový panelák. Z jej vrcholca mala grófka výhľad až na front. V diaľke videla, ako delá strieľajú jedno cez druhé. Vedela, že kdesi tam bojuje aj jej milovaný Pál. S nádejou sa tam dívala a verila, že čoskoro sa vojna skončí a oni si opäť padnú do náručia.

Ilona celé dni trávila prácou a pomocou raneným. Dni sa míňali, prešli týždne, mesiace, ubehlo pol roka. Front sa posunul do iných končín a mladá grófka stále čakala na správy o milovanom Pálovi. Napokon správa prišla: Gróf Pál padol na ruskom fronte. Iloncsi zaliali slzy. Zostala sama, ale nikdy na Pála nezabudla. Naďalej mu každý deň písala listy a ukrývala ich do tajnej skrinky. Verila, že jej slová odnesie vietor až k milovanému Pálovi.

Vojaci, ktorých Ilonka ošetrovala, ju nazvali Dobrým anjelom zo Stropkova. Verili totiž, že jej láskavosť a dobrota odvrátili od mesta ešte väčšie nešťastie. Dokonca niektorí boli presvedčení, že Ilonai mala skutočne jemné biele krídla. Nech to už bolo akokoľvek, jedno je isté. Keď starými uličkami Stropkova fúkne vetrík, môžete počuť tichý Ilonkin šepot. Dodnes tam vraj stráži vojakov a hľadá svojho milovaného, grófa Pála. Nenadarmo sa predsa hovorí, že láska prekoná všetko, aj priepasť času.

Autor: Tatiana Baluchová

Realizované s finačnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky.