Dokonca mu dal i meno – Dunčo. Na Dunča stačilo iba zvolať, kývnuť rukou či zapískať, hneď vedel, čo má robiť. Bača si Dunča tak obľúbil, že mu vždy dovolil dojesť z jeho taniera. A dobre urobil. Lebo Dunčo, vychovaný na ľudskej strave, začal ľuďom rozumieť. Nielenže vedel, kedy sa môže okolo Michalových nôh obšmietať a kedy ticho ležať predo dvermi, ale vedel na diaľku rozoznať dobrého človeka od zlého. Zlých ohlásil silným brechotom, dobrých priateľským štekaním.

Jedného dňa sa pri kolibe zastavil chudobný starec. Dunčo pri ňom veselo vrtel chvostom, nuž Michal vedel, že sa pocestného nemusí báť. Starec bol celý premoknutý a prosil Michala o dáku robotu. Pastier sám peňazí veľa nemal, nieto žeby ešte niekoho za prácu platil. No starčeka aspoň pohostil a za ten čas premoknuté šaty zavesil nad pec vysušiť. Starček sa pastierovi za starostlivosť poďakoval a podaroval mu krompáč.

Ešte v ten deň do koliby postupne zavítali ďalší dvaja starčekovia, ktorých Michal nakŕmil, skromne nabalil a aj s Dunčom ich vyprevadili na cestu. Ako spomienka na tento výnimočný deň mu ostali tri krompáče opreté v kúte. Zdalo sa mu to zvláštne, vskutku nezvyčajné. Na čo mu len budú tri krompáče? Unavený po celom dni Michal tuho zaspal. Snívalo sa mu, že traja neznámi ľudia, s ktorými sa v ten deň podelil o to málo, čo mal, mu doniesli množstvo jedla. Ale keď na niektoré z nich siahol, premenilo sa na bielu soľ. Keď sa pastier ráno prebudil, vybral sa za ovečkami. Ale kdeže sú jeho ovce? V košiari ich niet! Rozhliadal sa Michal po okolí a volal, až začul brechot Dunča z kopca oproti. Keď pastier zaostril zrak, zbadal svoje ovečky na náprotivnom svahu. Rozbehol sa za nimi. Čím väčšmi sa k ovciam blížil, tým viac sa mu čosi nezdalo. Ovečky stáli roztrúsené po lúke bez pohnutia. Všetky boli skamenené!

Zúfalý pastier v nádeji, že ich odpúta od zeme a znovu oživí, začal okolo nich všetkými troma krompáčmi kopať. Keď hlbšie zakopol, všimol si, že pod kameňmi a hlinou je biela vrstva. Priložil na ňu prst a olizol. „Veď je to soľ!“ vykríkol prekvapený Michal. „Za tú sa dá v meste kúpiť celý košiar oviec a aj hocičo iné. Toľké bohatstvo!,“ tešil sa pastier. Rozhodol sa, že už nebude ovce na pažiti pásť, ale založí na tomto mieste soľné bane. A aby v nich mal kto pracovať, rovno pod kopcom vybuduje osadu, v ktorej bude ľuďom radosť žiť.

Legenda hovorí, že práve na tomto mieste vznikli soľné bane, z ktorých sa soľ ťažila ďalšie storočia. Dnes sa v tých končinách rozprestiera mesto Prešov. Jeho bohatá história je prepojená s ťažbou soli. Viac sa o nej, milé deti, dozviete v Múzeu Solivar v Prešove. A iste neobíďte ani ďalšie zaujímavé miesta v meste a jeho okolí.

Na motívy legendy spracoval Ján Pochanič.