...a do ženby sa mu vôbec nechcelo. Najradšej by celé dni na koni jazdil a zbojníkov mečom po rebrách šteklil. Jeho matka sa už začala báť, že sa azda vnúčat nikdy nedočká, a tak mu jedného dňa prikázala: „Raslav, syn môj, dospelého veku ti už dávno minulo. Hádam by si sa mohol po vhodnej neveste poobzerať. Isto ti medzi dámami nejaká mladá grófka alebo kňažná padne do oka. Ja už starnem a rada by som sa ešte vnúčatám potešila.“ Raslavovi sa matkin nápad neveľmi páčil, avšak nechcel ju sklamať. Vybral sa preto do neďalekého mesta Prešov. Bolo zvykom, že za slnečného počasia sa urodzené dámy a páni schádzali v mestských záhradách a dlhé chvíle si krátili prechádzkami. Možno tam spozná svoju budúcu nevestu.

Ako si tak vykračoval, zbadal na kraji cesty mladú dievčinu. V rukách držala veľký džbán a pocestných čerstvou vodou núkala. Raslav si uvedomil, že aj jemu cestou vysmädlo, prihovoril sa preto dievčine: „Pán Boh daj šťastia, dievča! Nože, podaj aj mne pohár vody nech si suché hrdlo ovlažím!“ Dievča sa otočilo a do Raslava akoby blesk bol udrel – takú krásu jakživ nevidel. Belasé oči, vlasy sťa tekuté zlato pozapletané do vrkoča siahali dievčaťu poniže pása. „Bola by z nej utešená nevesta,“ preblesklo mu hlavou a na prvý pohľad sa do nej zaľúbil. Aničke, tak sa dievča volalo, sa rytier tiež zapáčil a s úsmevom mu pohár podala. Raslav zaraz zabudol, načo sa do mesta vybral, a hoci bola Anička len dcérou chudobného farmára, mal oči len pre ňu. Na inú nevestu by už ani nepomyslel. Vedel však, že matka by mu nedovolila oženiť sa s chudobnou sedliačkou. Vymyslel si preto plán, ako svoju lásku stoj čo stoj pred matkou utajiť. Každý deň sa potajme z hradu vytratil a za Aničkou sa ponáhľal. Dal však koňovi naopak podkovy podkuť, aby ho stopy neprezradili. Matka si po čase všimla, že sa Raslav každý večer kamsi zatúla a vytušila, že jej syn čosi pred ňou tají. Zavolala si preto dvoch sluhov a prikázala im, aby Raslava sledovali. Snažili sa ako najviac vedeli, oči si išli vyočiť, nohy vychodiť, ale stopy po rytierovom koňovi ich stále len napäť do hradu vodili. Až raz, keď sa Raslav s Aničkou po meste prechádzali, zbadala ich mladá grófka. Už dlho si na rytiera robila zálusk, a tak zo žiarlivosti hneď utekala a všetko Raslavovej matke vyzradila. Tá keď to počula, veľmi sa nahnevala. Tvár jej sčervenela od zlosti a nahlas vykríkla: „Bodaj by si sa, syn môj, nehybným ako kameň stal, aby si za nehodou nevestou už neutekal!“ A tak sa aj stalo. Raslav bol práve na ceste naspäť na hrad, kliatba ho zastihla v lese neďaleko Abranoviec. Premenil sa tam na kameň. Márne ho Anička celé dni vyzerala, už nikdy ho nevidela. Aj matka ho dala hľadať, keď sa dlhšie doma neukázal, ale márne. Nik nevedel, kam sa Raslav podel. Až si raz jeden pocestný všimol v lese kameň, ktorý sa stratenému rytierovi podobal. Matka si hneď uvedomila, čo vykonala, a od žiaľu z hradu utiekla hľadať spôsob, ako by si syna od kliatby oslobodila.

A hoci sa rytier Raslav na kameň premenil, jeho láska k Aničke zostala nedotknutá. Hovorí sa, že voda, ktorá na kameň z neba spadne, vylieči všetky choroby. Aj zlomené srdce. Dodnes Raslavkameň ľudí láka svojou magickou energiou. Kto sa poriadne započúva, začuje možno v kamennom tele aj Raslavovo ľudské srdce tíško stále pre Aničku biť.
Autor: Tatiana Baluchová