Pod Čiernou horou sa toho už veľa udialo. Od narodenia Zuzanky, cez veľké poľovačky, až po zrušenie vlastníctva majetku všetkých ľudí. Určite by som sa v týchto časoch nevybral žiť pod Čiernu horu. No ľudia si zvykli. A i horár na nočný plač, prebdené noci, ale na správanie sa najstaršieho syna Šemšejovcov si zvyknúť nevedel. Doteraz široko-ďaleko nepoznal nikoho, ktoby s takou chuťou a presnosťou triafal tých najkrajších jeleňov a diviakov v lese. Horárovi s dobrým a láskavým srdcom bolo smutno, ako zver v lese vymiera, a preto sa vracal domov stále smutnejší. Všimla si to horárova žena a tak vychystala najmladšiu dcéru Zuzanku, nech robí otcovi v hore spoločnosť. Určite bude veselší a možnože príde na iné myšlienky. Zuzanka bola veľmi zvedavá a pri každom strome, kvetinke, či prehrabanom lístí sa zastavila a pýtala si od otca vysvetlenie. Ten nelenil a všetko, čo sa za tie roky v hore naučil - svojej dcére porozprával. A porozprával jej aj o škriatkovi Miklušovi, ktorý vraj chráni a bdie nad všetkým živým v lese. „Viete, čo otecko? Ja sa zajtra vyberiem toho škriatka pohľadať a pomôžem tak celému lesu. I vám. Veď sa už na vás nedá pozerať, ako sa pre ten les trápite.“ Na druhý deň, skoro ráno sa Zuzanka vybrala za škriatkom. V spleti ľudských a zvieracích cestičiek jej pomohla líška, ktorá ju odprevadila hodný kus cesty, potom už išla Zuzanka sama. Len čo vybehla na najvyššiu skalu, uvidela škriatka ako chytá do vrecúška slnečné lúče. Slušne počkala a potom potichu začala rozprávať čo sa v lese od príchodu Šemšejovcov deje. Škriatok si všetko vypočul a podal Zuzanke šíp. Skús v lese pohľadať najstaršieho syna Šemšejovcov a zamiešaj mu ho nenápadne medzi ostatné šípy. „Páči sa mi tvoj hlas - vyžaruje z neho pokora a ľudskosť. Bol by som rád, keby si každé ráno chodila mi tu zaspievať.“ Zuzanka prikývla a už jej nebolo. Ako rýchlo, bežala dole kopcom, tak rýchlo sa diali veci pod Čiernou horou. Najprv potajme zamiešala najstaršiemu synovi, čarovný šíp medzi ostatné, potom keď vystrelil čarovným šípom na jeleňa – premenil ho na obrovské stvorenie, ktoré ho svojím vyžarovaním úplne oslepilo. Ešte predtým, ako odpadol na zem, mu rázne vysvetlil, kto je Pánom lesa a odkráčal. Na ďalší deň ho pri obchôdzke našiel horár bezvládneho ležať na zemi. Spoločne so služobníctvom ho odniesli na panstvo a tam ho ešte dlho liečili. A keď už nič nezaberalo, poslala mu Zuzanka hrnček pramenitej vody, ktorý ešte nikdy nikomu neublížil. A predstavte si, asi po roku ho pramenitá voda z lesnej studničky naplno uzdravila. O svojom tajomstve napokon nikdy nikomu nepovedal a lesu sa veľkou okľukou vyhýbal. Zuzanka svoj sľub dodržala a ešte dlho chodila zanôtiť škriatkovi na skalu obľúbenú pesničku.
Povráva sa, že ak si pri východe slnka na tomto mieste zaspieva dievčina s krásnym hlasom pieseň pre radosť, škriatok Mikluš sa jej ukáže.
Chodník škriatka Mikluša
