Spomedzi koní sa ozýval tichý detský plač.

Juraj zastal ako obarený. Najskôr si myslel, že sa mu to iba sníva od únavy. Veď aj jeho žena mu vravela, že by si mal viac oddýchnuť. No keď podišiel bližšie, kone sa pomaly rozostúpili a medzi nimi, na mäkkej slame, ležalo malé dievčatko s dlhými ryšavými vlasmi.

Bez váhania si Juraj vyzliekol teplý kabát, dievčatko doň zabalil a ponáhľal sa domov. Len čo vošiel dnu, jeho deti sa k nemu rozbehli. „Oci, oci, čo si priniesol?“ vykrikovali nedočkavo.

Juraj sa len usmial a pomaly rozopol kabát. Spod neho vykukli ryšavé vlasy.

„Šteniatko?“
„Mačička?“
„Zajko?“ hádali deti jedno cez druhé.

Keď však Juraj kabát celkom odhrnul, všetci onemeli. Pred nimi sedelo malé dievča, bledé od zimy, no s očami jasnými ako ranné slnko. Ako prvá sa spamätala mama Gita. Okamžite dievčatku naliala tanier horúcej polievky a prikryla ju dekou. Juraj zatiaľ vyrozprával, kde ju našiel. Potom si sadol ku peci a od únavy zaspal.

Od toho dňa sa ryšavé dievča stalo súčasťou ich rodiny. Nikto nevedel, odkiaľ prišlo. No čoskoro si všetci všimli, že nie je obyčajné. Už ako malé chodievalo s Jurajom na ranč a trávilo celé dni medzi koňmi. Zatiaľ čo iné deti sa ich báli, kone ju poslúchali na jediné slovo.

„Dávaj pozor, môžu ti ublížiť,“ napomínal ju Juraj. Dievča sa však iba usmialo, kývlo malou paličkou, ktorú vždy nosilo pri sebe, a aj ten najdivokejší kôň sa zrazu upokojil.

Ako dni plynuli, Juraj s Gitou si ryšavé dievčatko čoraz viac obľúbili. Keďže nikto nepoznal jej meno ani odkiaľ prišla, rozhodli sa, že jej jedno dajú sami. Pre jej nežné ryšavé vlasy, ľahký krok a dobré srdce ju pomenovali Liana.

Keď Liana vyrástla, dokázala vyskočiť na konský chrbát rýchlejšie než ktorýkoľvek mládenec v dedine. Preskakovala konáre, potoky i kaluže a jazdila po ranči ako vietor. Chýry o jej schopnostiach sa rýchlo rozšírili po okolí. Raz preto Juraj zavolal chlapov z dediny, aby sa na vlastné oči presvedčili, čo dokáže.

Muži neveriacky sledovali, ako jediným pohybom ruky dodala unavenému koňovi silu a divokému pokoj. Vtedy niekoho napadlo:
„Ak je taká šikovná, možno skrotí aj toho čierneho žrebca.“

Bol to najdivokejší kôň široko-ďaleko. Nikto sa na ňom neudržal a gazdovia ho už chceli predať mäsiarovi. Juraj sa bál. Vedel, aký nebezpečný ten žrebec je. No ryšavé dievča pokojne pristúpilo ku koňovi, pohladilo ho po hrive a čosi mu zašepkalo do ucha.

A vtedy sa stal zázrak. Divoký žrebec sklonil hlavu a nechal sa osedlať. Od toho dňa už nikto nepochyboval, že Liana má zvláštny dar. Zachránila koňa pred istou smrťou a ľuďom ukázala, že sila nespočíva len vo svaloch, ale aj v dobrote, trpezlivosti a porozumení. A tiež, že i ženy sa dokážu na konskom chrbte vyzvŕtať. Len, tak ako každý, potrebujú čas, lásku a pochopenie. A to všetko v Pavlovciach i na ranči ešte aj dnes nájdete.