Bola drevená, po celej dĺžke ju zdobili vyrezávané vzory a jej hrot vyzeral ako malá rozvetvená koruna stromu. Jeho meno, Čergov, naznačovalo, že pochádza z ďaleka. Nedajte sa však zastrašiť jeho obrovskou postavou. Čergov bol dobrého srdca a svoju silu využíval na ochranu nielen stáda, ale aj ľudí.

Ľudia k nemu často chodievali a pýtali ho o pomoc. „Čergov, zasekla sa mi brána a nemôžem vojsť s kravami do maštale, nože, poď mi pomôcť. Len silák ako ty ju dokáže otvoriť,“ volal ho jedného dňa gazda. Čergov nikdy neváhal, svoje stádo zveril do opatery vernému psíkovi a ochotne každému pomohol. Inak tomu nebolo ani teraz. Gazda so zaseknutou bránou ho už netrpezlivo vyzeral. „No poď, poď, kravy už od hladu bučia. Ak sa ti podarí bránu uvoľniť, dám ti za odmenu jednu kravku.“ Čergov súhlasil a pustil sa do roboty. Netrvalo dlho a brána bola opravená. A tu sa lakomý gazda začal ošívať a vyhovárať. „No, trochu dlho ti to trvalo, kravky už od hladu div že neomdlievajú. Radšej si ich tu ja všetky nechám, veď načože by tebe kravka bola, keď máš ovce, však?“ a nervózne sa rozosmial. Čergova to zamrzelo a trochu aj nahnevalo, ale nedal na sebe nič znať a pobral sa preč.

Jedného dňa ho k sebe pozval pekár z horného konca dediny. Keď si posadali, začal sa rozhovor: „Počuj, Čergov. Vieš, že ti každý týždeň pošlem peceň čerstvého chleba, však?“ „Samozrejme, lepšieho chleba niet,“ povedal mu pastier. „No to som chcel počuť,“ zasmial sa pekár. „Totižto, na dolnom konci si ktosi otvoril novú pekáreň, veril by si tomu? Ale do chleba vraj pridáva piesok zmiešaný s múkou. Ale nemáš to odo mňa. Nikdy si tam chlieb nekupuj!“ Ohováranie nového pekára nemalo konca kraja a pastiera to tak otrávilo, že sa zdvihol na odchod.

Inokedy mu večer na dvere zabúchala striga. Žila sama v domčeku na stračej nôžke na druhom konci lesa a ľudia sa jej vyhýbali. Ale Čergov nerobil rozdiely. „Dobrý večer, striga, čože ťa ku mne privádza?“ opýtal sa jej. „Ach, veľká galiba sa mi stala. Vieš, že rada varím, rôzne čarovné nápoje vymýšľam. A môj jeden jediný kotlík, môj najobľúbenejší, sa mi prederavil. Sama si neviem dať rady, ale azda by si mi vedel pomôcť opraviť ho.“ Čergov sa hneď pobral s kotlíkom po náradie. Striga zostala sama v dome a odrazu jej oči zažiarili. Nad ohňom zbadala visieť navlas rovnaký kotlík ako jej. Ba tento bol oveľa novší, krajší a hlavne, nebol deravý. Netrebalo strige veľa, rýchlo ho ukradla a utekala preč. Medzitým sa Čergov vrátil a už z diaľky strige hovoril: „Nepodarí sa mi tvoj kotlík opraviť, dno je už celé prepálené a ...“ Zarazene ostal stáť, keď videl, že strigy v dome nieto. A jeho nový kotlík zmizol tiež! Už toho mal naozaj dosť.

V návale hnevu palicou silno udrel o zem až tak, že sa celá polámala. Ozvala sa prudká rana. Celá zem sa začala silno triasť. „Žeby zemetrasenie?“ spytovali sa vystrašení dedinčania jeden druhého. Na mieste, kde sa palica dotkla zeme, sa zem pomaly začala dvíhať a tak sa vytvorili vysoké zvlnené kopce. Na ďalších miestach sa zasa rozostúpila a vznikli hlboké doliny. Na miestach, kde dopadol rozvetvený hrot palice, vznikli husté lesy.  Ľudia z dediny sa s údivom a strachom pozerali, čo sa to deje. Odrazu niekto zakričal: „To pastier. On za to môže, to všetko je jeho výtvor!“

Všetci sa hneď vybrali pastiera hľadať, ale už ho nikdy nikto nevidel. Zmizol bez stopy. Zostali po ňom len kopce a doliny. Odvtedy im nikto nehovorí inak ako Čergov. Niektorí ľudia však vravia, že sa pastier premenil na ducha týchto hôr a aj naďalej svojou silou chráni pokoj prírody.  

Niektorí ľudia však vravia, že sa pastier premenil na ducha Čergovských vrchov a aj naďalej svojou silou chráni pokoj prírody.

Autor: Tatiana Baluchová

Realizované s finačnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky.