Bola drevená, po celej dĺžke ju zdobili vyrezávané vzory a jej hrot vyzeral ako malá rozvetvená koruna stromu. Jeho meno, Čergov, naznačovalo, že pochádza z ďaleka. Nedajte sa však zastrašiť jeho obrovskou postavou. Čerg bol dobrého srdca a svoju silu využíval na ochranu nielen stáda, ale aj ľudí.

Ľudia k nemu často chodievali a pýtali ho o pomoc. „Dobré ráno, Čergov, idem dnes do mesta cez les. Počul som, že tam sú zbojníci. Prosím ťa, poď so mnou. Tvoje silné ruky ich určite odstrašia,“ prosil ho jeden dedinčan. „Čergu, zasekla sa mi brána a nemôžem vojsť s kravami do maštale, nože, poď mi pomôcť. Len silák ako ty ich dokáže otvoriť,“ volal ho druhý. Čergov nikdy neváhal, svoje stádo zveril do opatery vernému psíkovi a ochotne každému pomohol. Ľudia mu za to nosievali jedlo, tu i tam niečo nové do domu či kosti pre psíka. Dokonca ho mnohí pozývali aj domov, aby sa s nimi navečeral, porozprával. Nechceli, aby mu bolo samému v hore smutno. Čergov vždy rád pozvanie prijal.

Jedného dňa ho k sebe pozval pekár z horného konca dediny. Keď si posadali, začal sa rozhovor: „Počuj, Čergov. Vieš, že ti každý týždeň pošlem peceň čerstvého chleba, však?“ „Samozrejme, lepšieho chleba niet,“ povedal mu pastier. „No, to som chcel počuť,“ zasmial sa pekár, „totižto, na dolnom konci si ktosi otvoril novú pekáreň, veril by si tomu? Ale do chleba vraj pridáva piesok zmiešaný s múkou. Ale nemáš to odo mňa. Nikdy si tam chlieb nekupuj.“ Ohováranie nového pekára nemalo konca kraja a pastiera to tak otrávilo, že sa zdvihol na odchod. Podobné situácie sa začali opakovať. Čo sa len pastier napočúval hádok, klamstiev a poloprávd. Až si napokon uvedomil, že už má tých návštev dosť. Bol z ľudí sklamaný. Toľko času strávil sám so svojim stádom, že si ani nevšimol, kedy sa do ľudí vkradla toľká nenávisť a zloba. Keď však on prestal chodiť k ľuďom do dediny, začali chodiť oni k nemu. A zlé reči neprestávali.

V jeden večer, keď ho opäť raz prišiel ktosi navštíviť a rozhovor sa znova zvrtol na samé klamstvá a ohováranie, sa pastier veľmi nahneval. „Okamžite prestaňte a practe sa domov! Kto to má stále dookola počúvať? Z vašich slov ide samá zloba!“ rozkričal sa. V návale hnevu vyhnal všetkých zo svojej chalupy a palicou silno udrel o zem až tak, že sa celá polámala. Ozvala sa prudká rana. Celá zem sa začala silno triasť. „Žeby zemetrasenie?“ spytovali sa vystrašení dedinčania jeden druhého. Na mieste, kde sa palica dotkla zeme, sa zem pomaly začala dvíhať a vlniť sa, až vznikli vysoké zvlnené kopce. Na ďalších miestach sa zem zasa rozostúpila a vznikli hlboké doliny. Na miestach, kde dopadol rozvetvený hrot palice, vznikli husté lesy. Ľudia z dediny sa s údivom a strachom pozerali, čo sa to deje. Odrazu niekto zakričal: „To pastier. On za to môže, to všetko je jeho výtvor!“ Všetci sa hneď vybrali pastiera hľadať, ale už ho nikdy nikto nevidel. Zmizol bez stopy. Zostali po ňom len kopce a doliny. Odvtedy im nikto nehovorí inak ako Čergov.

Niektorí ľudia však vravia, že sa pastier premenil na ducha Čergovských vrchov a aj naďalej svojou silou chráni pokoj prírody.

Autor: Tatiana Baluchová

Realizované s finačnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky.