...okolo seba nemal. Vlastne - nemal nikoho. Zo začiatku sa aspoň s Bohom dokázal hodiny rozprávať, no odkedy spozoroval Erineiku, všetko sa u neho zmenilo. Erineiku ale Aurel nijako neočaril, a tak pri každom „náhodnom“ stretnutí mu nevenovala ani svoj pohľad. A to Aurel ťažko znášal.

Nebolo dňa, aby pred spaním na krásavicu nemyslel. Všetko má ale hranice - aj Aurelova trpezlivosť. Tá zo stredy na štvrtok, kedy mimochodom mizerne spal, pretiekla a priviedla ho až ku krutému hradnému pánovi, ktorému všetko dopodrobna o Iloimovi a Erineike porozprával. Aurel pod zámienkou spovede nalákal maldých zaľúbencov do lesa. Vo vopred prichystanom úkryte ich schoval a napokon zamkol. Hneď ako sa vrátil k hradnému pánovi, pred všetkými vyhlásil, že milenci ušli do cudziny. Vraj ich osobne videl, ako utekajú. Hradný pán aj napriek jeho tvrdeniu vyhlásil pátranie. Ale márne, obaja boli dobre schovaní.

V nedeľu, hneď po omši, keď už hľadanie ako tak utíchlo a mnohí sa zmierili s útekom zaľúbencov do cudziny, vybral sa skontrolovať svoj úkryt. Len čo podišiel bližšie k nemu, uvidel, že drevené dvere sú odchýlené. Pridal preto do kroku, otvoril dvere na úkryte dokorán, ale okrem už mŕtveho Iloimu, tam nikoho nenašiel. Dobre tušil, že Erineike sa podarilo utiecť a že už isto o jeho činoch vie i hradný pán. Kľakol si preto na kolena a vrúcne, tak ako v začiatkoch svojej mníšskej služby, prosil o pomoc. No nestihol sa domodliť ani tretí Otče náš a už si po neho došla spravodlivosť. V podobe vojakov hradného pána. Tí si so zradcom už dali rady a odvtedy o Aurelovi nikto nepočul...