Jedného dňa na hrad zavítalo kráľovské vojsko kráľa Mateja Korvína. A ako to už zväčša býva, vojaci si čas na hrade krátili zábavou. Jedli, pili, spievali, až odrazu zbadali okolo kráčať veštca Jákoba. Ihneď naňho zavolali: „Hej, ty tam, ty v tom čiernom klobúku, poď sem!“ Jákob sa zastavil a podišiel k vojakom. „Nie si ty náhodou zlodej? Tvoj dlhý plášť je podozrivý, nože, čo pod ním skrývaš?“ spýtal sa ho vojak. Jákob mu pokojne odpovedal: „Volám sa Jákob a som veštec. Slúžim hradným pánom Jánovi a Gregorovi.“ Vojaci vyprskli smiechom. „Ale, ale, veštec. Takých ako ty poznáme. Šarlatán. Tak mi skús niečo vyveštiť,“ ozval sa mocný hlas a k Jákobovi podišiel sám kapitán vojska. Jákob sa zadíval na oblohu. Už na nej žiarili prvé hviezdy. Díval sa, díval, vojaci ho pobavene sledovali. Až odrazu povedal kapitánovi: „Nuž, nemám pre teba dobrú veštbu, kapitán. Hviezdy hovoria, že čoskoro ťa zasiahne ohnivá guľa a ty zomrieš.“ Vojaci stíchli a s obavami sa pozreli na kapitána. „Ako sa opovažuješ, ty klamár, naničhodník!“ kričal kapitán, „vieš ty kto ja som? Okamžite mi vyvešti niečo iné!“ Veštec sa však pobral preč a tichým hlasom povedal: „Hviezdy neklamú, to ľudia.“

Kapitánovi zlá predpoveď nedala spávať a čím ďalej, tým viac bol nahnevaný. Prisahal pomstu nielen veštcovi, ale rovno celému hradu. A tak začal kráľovi Matejovi Korvínovi hovoriť samé klamstvá. Vymýšľal si, že bratia Ján a Gregor na hrade chystajú vzburu, a že chcú mať korunu pre seba. To kráľa rozhnevalo a rozhodol sa na hrad zaútočiť. Hviezdy však na svoju veštbu nezabudli a osud kráľovského kapitána sa naplnil za bieleho dňa. Pri skúšobnej streľbe sa stalo nešťastie. Keď sa kapitán motal okolo mažiara na hádzanie ohnivých gúľ, sčista - jasna ho jedna trafila. Kapitán na mieste zahynul. Jákobova veštba sa naplnila. Kráľ Matej hneď prikázal vojsku: „Nech na Kapušianskom hrade nezostane stáť kameň na kameni!“

Veštec Jákob nezabudol svojich pánov varovať a povedal im: „Hviezdy veštia zlo, ale nič nebude stratené.“ Keď bratia Gregor a Ján zbadali kráľovské vojsko zhromaždené okolo hradu, rýchlo začali uvažovať, ako sa zachrániť. Vyslali posla s návrhom na mier za novým kapitánom vojska. Na odpoveď však nečakali. Sami sa pod rúškom noci vybrali až do Prešova, za samotným kráľom Matejom Korvínom. So sebou viezli plný voz vzácnych darov, ktoré ťahal malý koník. Predčasne sa však tešili – pred hradnou bránou čakali nezvyčajne dlho, no nik im neotváral. „Ján, pridlho tu už čakáme, neotvárajú nám. Je načase pobrať sa domov,“ povedal Gregor. „Pravdu máš, brat môj, hádam sa poslovi podarilo dohodnúť mier s kapitánom, keď sa to už nám nepodarilo s kráľom,“ pritakal Ján. A tak sa sklamaní bratia pomaly otočili na cestu domov. Vtom z okna začuli mocný hlas: „Počkajte! Otvoríme vám bránu. Všetko nechajte tak, vezmite so sebou len koníka!“ Bratom sa to zdalo čudné, ale rozkaz bol rozkaz.

Ukázalo sa, že kráľov syn, ktorý bol dlhé roky chorý a smutný, sa začal zázračne uzdravovať. Keď z okna zbadal malého koníka s veľkým nákladom, veselo sa rozosmial. Veľmi sa mu zapáčil. Kráľ Matej sa zaradoval a hneď prijal od bratov návrh na mier. A tak sa malému koníkovi podarilo to, čo nikomu – vyliečiť kráľovského syna a zachrániť Kapušiansky hrad pred útokom kráľovského vojska. Tak sa naplnila veštcova predpoveď: „Hviezdy veštia zlo, ale nič nebude stratené.“ A ktohovie, či to veštcovi naozaj predpovedali hviezdy alebo len dlhoročné skúsenosti a túžba po mieri...

Text: Tatiana Baluchová

Realizované s finačnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky.