Jej krása a jemnosť boli neopísateľné. Každým dňom bola krajšia a krajšia, až ju nebolo s kým a s čím porovnať. No kým Kvetuška rástla do krásy, jej rodičia starli a starli. Jedného dňa, keď Kvetuškina mama ešte vládala ako tak chodiť, zaviedla ju na tajomné miesto Tatier – pod samotný vrchol Kriváňa. Tam jej ukázala jazierko: „Čokoľvek doň ponoríš, zmení sa na zlato.  Avšak pozor, nikdy to zlato nevyberaj z jazera holými rukami, lebo zle dopadneš.“ Kvetušku ale zázračné jazierko a zlato vôbec nezaujali. Mala rada, podobne ako rodičia, prechádzky po čerstvom tatranskom vzduchu, ktoré každému dodali silu a chuť do života.

Keď sa rodičia pominuli, Kvetuška ostala sama. Vybrala sa na potulky po tatranských dolinách. Práve teraz v dolinách rozvoniavala materina dúška a púpava, ktoré jej aspoň na chvíľu pripomenuli mamkin vychýrený bylinkový čaj. Na bylinky, avšak tie jedovaté, chodila do tatranských dolín i najhoršia zo všetkých tatranských ježibáb – Kikimora. Tá len čo stretla Kvetušku, ihneď ju omámila akousi bylinkou a pod vplyvom čarov ju prinútila ukázať tatranský poklad.

Ten keď Kikimora nakoniec uvidela – od radosti nevedela, čo má robiť. Skákala, tancovala ako zmyslov zbavená. Po chvíli začala do jazierka hádzať kamene a skaly, ktoré sa v  momente menili na kusy rýdzeho zlata. Kikimora, aj keď nebola najchytrejšia, pochopila, že čokoľvek hodí do jazierka, premení sa na zlato. Rýchlo preto hádzala i svoje šaty, paličku a všetko čo jej prišlo pod ruky.

Lakomá Kikimora chcela nakoniec zlato pozhrabúvať na jednu kopu. No len čo si ruky namočila do vody, postupne skamenela. Pod Tatrami sa povráva, že všetky kusy zlata sa v tom momente premenili na kamene a veľké skaly. Zmizlo i zázračné jazierko a všade navôkol ostali len sivé kamene Kriváňa.

A Kvetuška? Tá si stihla z jazierka paličkou vytiahnuť kúsok zlata, ktorý jej zabezpečil nielen bohatstvo, ale aj pytačov na každý prst sedem. Jedného z nich si vybrala za muža a žili spolu šťastne pod tatranskými štítmi.