...mal pomocníka, ba čo viac, i nasledovníka svojho remesla. Robota mu išla od ruky a navyše nemusel mať výčitky svedomia, že netrávi čas so svojim čerstvo narodeným synom. Vôňa drevených pilín a pravej kože Louisovi očividne pomáhala a oproti svojim rovesníkom bol oveľa, oveľa chytrejší a zručnejší. No i v rozprávkach dobro netrvá večne a jedného dňa, keď mal Louis čosi viac ako tri roky, spadol v otcovej dielni a nešťastne si vypichol jedno oko. Mnohí z nás si už nič horšieho nevedia prestaviť a už teraz lamentujú nad neprajným osudom. Ale to najhoršie ešte len prišlo. Infekcia z jedného oka sa presunula do druhého a Louis zo dňa na deň úplne oslepol. V mnohých rozprávkach by už bol teraz smutný koniec, no my ešte pokračujeme. A verte, že bude lepšie - radostnejšie. Lebo Louis nastúpil na kráľovskú školu, kde sa plne prejavoval v manuálnych prácach, hre na hudobnom nástroji a hlavne pomoci svojim spolužiakom. No Luoisovi to nestačilo a často po nociach hľadal niečo, čo by pomohlo všetkým nevidiacim ľuďom. A keď sa z počutia dozvedel o 12 bodkovom písme francúzskych vojakov, ktorí nímčítali po nociach a tme, veril, že našiel presne to, čo potreboval. Netrvalo dlho a vďaka svojej inteligencii a húževnatosti vytvoril niečo, čo dovtedy nik.

Zo zdanlivo bezvýznamných šiestich bodiek vytvoril abecedu pre nevidiacich, vďaka ktorej mohli všetci nevidiaci „uvidieť“ zrazu všetko to, načo už zabudli. A hoci zo začiatku jeho vynález nechcel uznať okrem jeho spolužiakov nikto, slávy sa písmu ešte  dostalo. A nie hocakej. Rovno svetovej! Veď ešte i dnes všetci nevidiaci po celom svete pomyselne ďakujú Louisovi, že si môžu prečítať noviny, knihu či časopis. A hoci už Louis momentálne nie je medzi nami, pretože na ten iný svet sa pobral priskoro, vďaka svojej abecede ostal medzi ľuďmi na celom svete navždy. Ďakujeme. Ako jeho písmo pomáha aj dnes, môžete vidieť v nevšednom Múzeu špeciálneho školstva v Levoči, ktoré je jedným zo zariadení so súťažnou pečiatkou LEGENDARIUM.