...mohol ešte viac a ešte lepšej múky namlieť. Vrecia vymenil za nové, z kvalitnejšieho súkna, sýpku na pšenicu opravil, aj mačku si zaobstaral, aby v mlyne myši vychytala. Vodopády pri mlyne vyčistil, aby bol prúd v potoku silnejší a mlynské kolo sa mu rýchlejšie krútilo. Pšenicu pred kúpou pozorne poprezeral a vyberal len tú najlepšiu, z ktorej bude najbelšia múka. Výsledky jeho snahy nenechali na seba dlho čakať. Chýr o jeho výbornej múke sa rýchlo rozniesol nie len po dedine, ale až ďaleko za humna. Každý deň rad kupujúcich pred mlynom rástol a čochvíľa sa kľukatil takmer až na koniec dediny. Časom mu už starý mlyn začal byť pritesný a keďže peňazí zarábal dosť, rozhodol sa, že si nový, väčší mlyn dá postaviť. Ľudia z dediny si jeho úspechu veľmi rýchlo všimli, a keď sa dozvedeli, že sa Michal chystá nový mlyn postaviť, začali mu niektorí závidieť. „Pozrite naňho! Akosi rýchlo nám náš mlynár zbohatol. A či sa my menej snažíme ako on, že sa nám nedarí rovnako? Tam to isto nebude všetko s kostolným poriadkom!“ povedal jeden závistlivec. „Namôjveru pravdu hovoríš,“ pritakal druhý, „tuhľa som ho videl, ako do múky piesok primiešava,“ vymyslel si. „Klame nám on, že múku len z najlepšej pšenice melie!“ pridal sa tretí. Zlé jazyky tieto klamstvá rýchlo nie len po dedine, ale aj po ďalekých chotároch rozniesli. Ľudí pred Michalovým mlynom začalo ubúdať. Jedni prestali jeho múku kupovať zo strachu, že ich budú bruchá bolieť a našli sa aj takí, ktorí zo závisti nechceli, aby sa Michalovi darilo. Prestali tam preto nakupovať úplne a klebety so škodoradostným úsmevom šírili ďalej.

Michal si spočiatku nič nevšimol. Celé dni bol po práci zahĺbený v plánoch na nový mlyn a po šikovných stavbároch sa obzeral. Dopočul sa, že kdesi ďaleko je vychýrený majster kamenár, ktorý tie najlepšie mlynské kamene vytesával. Prizval si ho teda na pomoc. Spolu vybrali obrovský kameň a majster sa pustil do práce. Za robotu si už vopred od mlynára vypýtal polovicu nemalej pláce. Hoci Michal stále usilovne pracoval, všimol si, že sa rad jeho kupujúcich skracuje a ľudí v ňom ubúda. Spočiatku si myslel, že sa mu to len zdá, ale nezdalo. Ľudí chodilo čoraz menej, až jedného dňa neprišiel nik. Vrecia s múkou sa v sklade hromadili a ustarostený mlynár každý deň kupcov z okna vyzeral. Nikto však nechodil. Keď za ním jedného dňa majster kamenár prišiel, že kameň praskol a bude musieť z nového začať vytesávať, smutný Michal mu povedal: „ Nemám viac peniaze na stavbu mlynu, ba ani tebe na výplatu. Ľudia nechodia, múka mi v skladoch starne. Nechaj kameň kameňom. Prezistím čo sa deje, a keď znova začnem múku predávať, zavolám ťa.“

Navečer sa mlynár Michal vybral na trhovisko. Kto chcel niečo vedieť, tam sa stačilo popýtať. Miško sa pomedzi ľudí prechádzal, vypytoval sa a veľmi zosmutnel, keď sa dopočul, čo za klamstvá sa o ňom šíria. Doma sa do plaču pustil a srdce mu išlo puknúť od žiaľu. „Zárobok, to by mi každý závidel! Ale poctivú, ťažkú prácu nikto nevidí.“ Nemal viac chuť ani nový mlyn postaviť, ani v mlynárskom remesle ďalej pokračovať. Zavesil ho na klinec. Veci si pobalil, pútnickú palicu do ruky vzal a vybral sa šťastie inde hľadať. Starý mlyn pri vodopádoch postupne schátral. Dnes už len nedokončený mlynský kameň v strede dediny Nižný Slavkov ľuďom pripomína, ako závisť zničila sen šikovnému mlynárovi. 
Autor: Tatiana Baluchová