Napriek tomu sa však okolie jaskyne stalo obľúbeným miestom detí. Počas horúcich letných dní sa tam rady hrávali a keď ich premohol smäd, stačilo si odlúpnuť kúsok ľadu z jaskynky a prírodný nanuk bol na svete.

Jedného dňa, bolo to po letných prázdninách, sa deti v škole rozprávali o tom, čo v lete zažili. Pani učiteľka Ľudmila ich so záujmom počúvala. Keď však všetky deti opisovali akúsi studenú jaskyňu a ľadové nanuky, nedalo jej to a spýtala sa: „Deti, a kdeže sa táto vaša jaskyňa nachádza?“ - „Neďaleko dediny, v horskej doline. Ak chcete, ukážeme vám ju,“ prekrikovali sa deti. Pani učiteľka mala rada záhady, súhlasila a spolu s deťmi sa na druhý deň vybrali na výlet. Keď dorazili na miesto, pani učiteľka vytiahla teplomer a opatrne ho strčila do jaskyne. A naozaj! Hoci bolo vonku horúco, teplomer ukázal -2 stupne, mráz. „Hm, ako je to len možné?,“ čudovala sa pani učiteľka Ľudmila.

Záhada ľadovej jaskyne jej nedala spávať. Stále dumala nad tým, ako by sa dala preskúmať. „Jaskyňa je úzka, ani ten najmenší človiečik sa tam neprestrčí...,“ uvažovala a v tom dostala nápad. Rýchlo utekala k miestnemu gazdovi. „Dobrý deň, požičiate mi, prosím, kačku?“ Gazda sa čudoval, ale súhlasil. „No požičiam, požičiam, iste sa v škole učíte o zvieratách, však? Berte si, ktorú chcete, ale poobede ju doneste nazad.“ Ľudmila sa sklonila a vybrala si celkom drobnú kačičku. Takú, ktorá sa určite bez problémov vojde do jaskyne. Bola snehobiela, s oranžovým zobákom a nožičkami. Rýchlo s ňou utekala do školy, vzala deti a vybrali sa opäť k jaskyni. „Tak deti, dnes rozlúštime záhadu jaskyne,“ oznámila učiteľka deťom. „A ako? Veď tam sa nik nevojde. A načo máme so sebou kačku? To je váš nový domáci miláčik?“ Deti kričali jedno cez druhé. „Utíšte sa, prosím,“ učiteľka zatlieskala a deti stíchli. „Táto kačka nie je môj domáci miláčik, aj keď, ktovie,“ pousmiala sa, „napadlo mi, že by sme kačku vyslali na výpravu do jaskyne. Možno z nej niečo vynesie von a zistíme, čo za tajomstvo ukrýva. Čo vy na to?“ Deti nadšene súhlasili. Ešte pred tým, ako kačičku vypustili do jaskyne, učiteľka jej na krk uviazala červenú stužku s malou rolničkou. „To aby sme počuli, čo sa s kačkou v jaskyni deje,“ vysvetlila deťom. A tak vzala kačku a všetci s napätím sledovali, ako sa pomaličky stratila v jaskynných útrobách. Chvíľu počuli, ako chodila sem a tam, no potom sa zvuk rolničky pomaly strácal, až bolo úplné ticho. Čakali, čakali, ale nič sa nedialo.

„A je po nej,“ vykríklo ktorési dieťa a ostatné s ním súhlasili. „Určite sa niekde stratila, chúďa kačička. Alebo zmrzla. Alebo ju zjedla ľadová príšera,“ deti sa pretekali, kto vymyslí najpravdepodobnejšiu verziu toho, čo sa kačke stalo. Vtom učiteľka dvihla prst a povedala: „Psst, počujete to?“ Všetci stíchli a naťahovali uši. A naozaj. Nevedno odkiaľ sa ozýval jemný zvuk rolničky. Rýchlo sa tam vybrali a ďaleko pri Ostrej skale našli kačku. Vynorila sa z neznámeho podzemného chodníka. Bola síce mokrá, ale živá. „Ale veď v zobáčiku nemá nič, takže to celé bolo zbytočné,“ sklamane kričali deti, „Nič o jaskyni nevieme.“ Pani učiteľka vzala kačku do rúk a deťom povedala: „Áno, kačka síce nič z jaskyne nepriniesla, avšak podarilo sa jej prejsť ju celú. A to predsa stačí. Vieme, že jaskyňa má začiatok a koniec.“ Odvtedy z jaskyne vyteká prameň, ktorý obyvatelia nazvali Studená voda. Letia chýry o tom, že kto sa v nej umyje, možno na chvíľu uvidí tajomstvá, ktoré videla hrdinská kačka, keď bola v jaskyni.

A čo sa vlastne s kačkou stalo? Pani učiteľka si ju od gazdu kúpila a s láskou sa o ňu starala. Veď nie každému sa podarí mať doma kačku – hrdinku.

Autor: Tatiana Baluchová

Realizované s finačnou podporou Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky.