Do ich domu prichádzali pytači jeden za druhým. No hoci boli bohatí či urastení, každý napokon odišiel s dlhým nosom. Žofia o svadbe nechcela ani počuť.

Práve v tom čase prišiel do Ždiaru mládenec Matej z Poľska. Nebol vysoký ani zvlášť nápadný. Jediné, čo si na ňom každý všimol, bol jeho veľký nos. A tak mu dedinčania začali hovoriť Havran.

Matej najprv pracoval v bani, no vedel, že ak si raz bude chcieť založiť rodinu, musí si nájsť lepšie živobytie. A vtedy sa v dedine stalo niečo nečakané. Starý kováč Imro z ničoho nič zomrel. Matej to považoval za znamenie osudu. Pobral sa teda do jeho vyhne a rozhodol sa, že bude novým kováčom.

Lenže podkúvať kone veľmi nemohol, pretože kováč Imro krátko pred smrťou podkoval všetky kone v okolí. A tak Matej začal vyrábať nádherné šperky — náušnice, brošne, prstene aj lesklé prívesky.

Jedného dňa prišla do jeho dielne aj Žofia. Chcela sa ho na niečo opýtať, no keď sa ich pohľady stretli, slová už neboli potrebné. Obaja hneď cítili, že sa stalo niečo výnimočné. A tak medzi nimi vyrástla láska.

Lenže gazdiná, Žofiina mama, s tým vôbec nesúhlasila. Tvrdila, že jej dcéra si zaslúži lepšieho ženícha. A kým sa taký nenájde, zostane pekne doma zatvorená.

Matej však bez Žofie nedokázal žiť. Jednej noci ju vyslobodil z izby a spolu utiekli do hôr. Tam im pomohol samotný vládca hôr Žiaroň. Keď bežali horami, na dolinu v Ždiari spustil takú hmlu, že nebolo vidieť na koniec nosa. Gazdiná s čeľaďou sa teda márne snažili Vidlu nájsť a v hustej hmle sa pobrali späť domov.  

Čas plynul a Žofiiným rodičom začalo byť veľmi ľúto, akí prísni boli na svoju dcéru. Často chodievali do hôr, vyzerali ju medzi stromami a hlasno volali jej meno. No Žofia sa neozývala. Ich smútok bol každým dňom väčší.

A vtedy sa vládcovi hôr Žiaroňovi rodičov uľútostilo. Rozhodol sa preto, že do dvoch najvyšších vrchov Belianskych Tatier vtlačí podobu Žofie a Mateja, aby rodičom ukázal, že sú živí, zdraví a stále patria jeden k druhému.

Od tých čias dva tatranské štíty pripomínajú vysokú a štíhlu Vidlu a vedľa nej Havrana s výrazným nosom. A práve preto sa tieto vrchy dodnes volajú Vidla a Havran.