V jeden večer, keď opäť raz sám sedel na brehu, zbadal na lúke opodiaľ pohyb. Prižmúril oči, lepšie sa prizrel a srdce mu poskočilo. Na lúku vyšli tri lesné víly a nesmelo sa pustili do tanca. Jedna mala zlaté vlasy, druhá strieborné a tretia snehobiele. A práve tá sa mu najviac zapáčila. To by bola ideálna spoločníčka! Hneď sa do nej zaľúbil, ale neodvážil sa priblížiť a prihovoriť sa jej.

Na druhý deň, len čo sa slnko začalo dotýkať vrcholkov hôr, začal sa Štrbko chystať na vohľady. Svoje dlhé zelené telo natiahol do nového hnedého obleku, vrecko ozdobil bielym leknom, dlhé zelené vlasy nahladko učesal. Na hlavu si dal slamený klobúk ozdobený červenou stužkou. Naostatok ešte nazbieral veľkú kyticu vodných rias a vybral sa za bielovlasou vílou. Boli tam, všetky tri opäť tancovali na lúke. Vodník Štrbko sa zhlboka nadýchol a pevným krokom k nim vykročil. Keď ho víly zbadali, prestali tancovať a boli by utiekli, keby sa im Štrbko už z diaľky neprihovoril: „Krásne víly, nebojte sa! Som vodník Štrbko. Včera som vás videl tancovať a úplne ste ma očarili, najmä ty, bielovlasá víla. Vezmi si túto kyticu a staň sa mojou ženou,“ a venoval svojej milej široký štrbavý úsmev.

Víly sa na seba začudovane pozreli a rozosmiali sa. „Ach, naozaj si nás pobavil,“ ozvala sa zlatovlasá víla a bielovlasá doplnila: „Myslíš si, že vymením krásne tatranské lúky plné voňavých kvetov a bylín za studený vodný domov? Majú vôbec vodníci pod vodou dom alebo žijete len tak, vo vode?“ Vodník Štrbko zarazene odpovedal: „Samozrejme, že mám dom. Nie je to síce žiaden palác, ale je útulný, plný zelených rias a mám aj malé utešené rybičky. Spolu by sme sa o ne starali, plávali by sme v priezračných vodách a večer by sme z brehu pozorovali západy slnka.“ Víly sa opäť rozosmiali a keď konečne chytili dych, bielovlasá víla povedala: „No dobre, pôjdem za teba, mám však jednu podmienku. Ako dôkaz tvojej lásky mi musíš doniesť bájny drahokam tatranských plies.“ Ostatné víly spolu so Štrbkom sa začudovali.

O žiadnom takom drahokame ešte nikdy nepočuli a už už sa chceli začať vypytovať, ale bielovlasá víla pokračovala: „Ten drahokam nebude ľahké nájsť, pretože nikto nevie, kde je ukrytý a ako vyzerá. Jedno ti však prezradím – drahokam je ukrytý v jednom z tatranských plies a čas od času sa presunie do iného. Preto je ťažké ho objaviť. Ale keď sa ti to podarí, hneď ho spoznáš. Je vskutku veľkolepý. Ak mi ho donesieš, stanem sa tvojou ženou.“

Vodník Štrbko si pomyslel, že to bude hračka. Svoje pleso predsa pozná ako vlastnú dlaň a prehľadať ostatné nebude predsa zložité. Vo vode je ako doma. A tak sa vílam poklonil a ponáhľal sa splniť úlohu. Keď ho už nebolo, ostatné dve víly zasypali svoju bielovlasú sestru otázkami: „Čo je to za drahokam? Odkiaľ o ňom vieš? Ako to, že sme o ňom ešte nepočuli? Naozaj sa chceš vydať za toho vodníka?“ Bielovlasá víla sa len zlomyseľne usmiala a povedala: „Nebuďte hlúpe, sestry moje. Nikdy by som zaň nešla. Taký drahokam neexistuje, vymyslela som si to, aby sme sa zbavili nechceného pytača a trošku sa pobavili.“ „Vymyslela si to výborne!“ pochválili ju sestry a so smiechom sa pobrali späť do lesa.

Vodník Štrbko sa medzitým pustil do hľadania. Každý deň prehľadal jedno pleso a vôbec to nebolo také ľahké, ako si predstavoval. Musel sa ukrývať pred turistami, prehľadával aj tie najmenšie a najtmavšie zákutia, našiel mnoho drahokamov, ale ani jeden nebol dosť veľkolepý. Spoznal kopu nových priateľov, aj vodníkov a hneď mu hľadanie veselšie ubiehalo. Ale drahokam nikde. A tak to je dodnes. Víly už naňho takmer aj zabudli, no on nezabudol. Každé ráno sa vyberá do jedného z plies hľadať tajomný drahokam, no zatiaľ bezúspešne.  Ale nechce sa vzdať. Keď ho niekde uvidíte, povedzte mu pravdu o tom, ako ho zlomyseľná víla oklamala.

Autor: Tatiana Baluchová