...priučiť inému ako zbojníckemu remeslu. A tak sa vystrojil. Fúziky pristrihol, vrkôčik pozapletal, ba aj klobúk vyčistil a vydal sa na cestu do dediny. Už z diaľky zbadal dymiť sa z pekárovho komína: „Pekárskemu remeslu sa priučím!“ a rezko vykročil nájsť majstra pekára. Ten keď ho uvidel, veľmi sa mu potešil. Silný pomocník sa predsa vždy hodí, či vrecia s múkou poprenáša, či cesto na chlieb pomôže zamiesiť. A hneď ho aj vzal do učenia. Zbojník – Zapikan sa snažil, len čo je pravda. Usilovný bol, žiadna robota mu nevadila, ale v hrudi mu predsa len stále bilo zbojnícke srdce. Keď sa  pekár vrátil z trhu s plným mešcom za predaj chleba, tu i tam sa Zapikanovi nalepilo zopár zlatiek na zbojnícke prsty. Pekár časom niečo vytušil. Mešec sa mu zdal stále ľahší a nech počítal ako počítal, zlatiek nepribúdalo. Naopak, zdalo sa mu, že z mešca aj niečo ubudlo. Rozhodol sa teda, že zlodeja prichytí priamo pri čine. Na pomoc si zavolal aj dvoch žandárov, nech zlodeja rovno do žalára odvezú. A tak, keď už slnko pomaly zapadalo, schovali sa tí traja v pekárni a čakali. Po chvíli sa otvorili dvere a vošiel Zapikan. Keď zbadal na stole plný mešec, poobzeral sa, a keď videl, že vzduch je čistý, rýchlo si z neho odsypal do vrecka. To ste mali vidieť, ako pekár zo skrýše vyskočil a s krikom ho hnal preč: „Ech ty, Zbojník – Zapikan, z pomocníka zlodej sa stal! Veď ty počkaj! Keď ťa chytíme, všetky rebrá ti palicou porátam!“ A pustil sa za ním spolu so žandármi. Zbojník nelenil, schmatol celý mešec a zobral nohy na plecia.

Keď vo svojej zbojníckej skrýši mince rátal, dostal nápad: „Pekárske remeslo nie je nič pre mňa, čo tam po múke a chlebe. Ale také krásne zlaté mince, to by bolo, vedieť si zo zlata vyrobiť svoje vlastné!“ A tak sa rozhodol, že sa ohlási u majstra zlatníka, či by ho do služby nevzal. Zlatnícka dielňa bola na opačnom konci dediny, takže zlatník ešte o zbojníkovi nevedel a rád ho prijal do učenia. Zapikan bol snaživý učeň, všetko pozorne sledoval. Zlato celý deň v rukách otáčať, to ho náramne bavilo.  Ale srdce mu pišťalo po všetkých šperkoch a minciach, ktoré zlatník vyrábal. Ak však chcel, aby ho tentokrát neprichytili pri zbojstve, musel byť opatrnejší. Pripravil si teda plán. Prihlásil sa u majstra zlatníka, že pôjde na trh šperky predávať. „Mesto je ďaleko, ja mám mladšie nohy a vás predsa čaká kopec roboty,“ povedal zlatníkovi. Ten dlho neváhal a zbojníkovi zbalil šperky na predaj. Zapikan sa potmehúdsky usmial a už sa videl, ako si časť utŕžených peňazí skrýva do vlastného vrecka. Keď prišiel na trh, oči si išiel vyočiť, koľko krásnych vecí tam videl – u cukrára sladké koláče, u klobučníka krásne, farebné klobúky, u obuvníka vyleštené čižmy. Nedalo mu to a každému remeselníkovi čosi ukradol. Ani by si ho neboli všimli, keby mu spod kabátca nová čižma nevypadla. To už zbojník nečakal a rýchlo sa rozbehol preč. Aj so zlatníkovými šperkami, novými čižmami a klobúkom.  Tí, čo tam boli hovoria, že tak rýchlo ploty preskakoval, až ho ani vidieť nebolo. Nemali šancu dohoniť ho. Stratil sa im kdesi v rokline za dedinou. Hľadali ho tam žandári celých sedem dní a sedem nocí, ale nikto ho už viac nevidel. Odvtedy tomu miestu už inak nehovoria, ako roklina Zapikan. Dodnes tam vraj ľudia chodia a ukradnutý mešec a šperky hľadajú.

A čo sa stalo s našim zbojníkom? Niektorí vravia, že utiekol niekam ďaleko, za ukradnuté peniaze si kúpil nový dom a začal sa živiť poctivou prácou. Iní tvrdia, že sa stále po lesoch túla a stal sa z neho vlk – samotár, ktorý sa ľuďom vyhýba.