„Pridám im tam viac zeleniny a masti, nech bude jedlo sýtejšie a kvalitnejšie.“ Dodal Vasiľ – a jedlo po prvýkrát  zamiešal.

Len čo polievka bola hotová, už aj ju Vasiľ odniesol hladným vojakom.  Chutila, ako inak – znamenite. A keďže vojaci nemali žiadneho  kuchára, Vasiľ sa zo dňa na deň stal vojenským kuchárom. Každý deň vyváral vojakom chutné jedlá, vďaka ktorým sa vojakom zlepšila nielen strelecká muška - ale i chuť do boja. No všetkých vojakov netrápil len hlad a vojna, ale i vši, ktoré si na hlavách vojakov urobili prechodný domov. Ale i s nimi si Vasiľ poradil. Predstavte si, že raz upiekol pre vojakov pstruhy, ktoré nachytal v neďalekom potoku. Keď vojaci zjedli celé jedlo a ostala im v miske už len rybacia kosť, rozkázal im, aby sa všetci s rybacou kosťou učesali. Chvíľu na Vasiľa akosi divne pozerali, no keď po prvom začesaní uvidel poručík Ďuri na nohaviciach voš veľkú ako necht, ihneď začali i ostatní. Vojaci vyčesávali jednu voš za druhou, len to za nimi praskalo. A pomohlo to.

Kým sa nemeckí vojaci museli počas bojov škriabať na hlave a nadávať na otravné vši, naši sa mohli sústrediť len na boj proti nepriateľovi. Raz darmo, Vasiľ sa vedel vynájsť  v každej situácií. Dokonca i na svoje narodeniny, kedy im upiekol zákusok s pravým domácim vaječným likérom. Ten vojakov v zlom nečase zohrial a dodal im síl, aby tých Nemcov, raz a navždy porazili. Nuž a podarilo sa mu to. Vďaka Vasiľovým zákuskom naši vojaci porazili Nemcov nielen pri Nižnej Pisanej, ale s odstupom času chvalabohu - všade.