A tak sa v Kežmarku nikdy dlho nezdržal. Dokonca to jednu dobu vyzeralo, že sa Thokoly nadobro odsťahuje do Banskej Bystrice, či Košíc, ktoré v bitke dobyl. No nestalo sa tak. Jeho kroky skôr, či neskôr vždy  viedli do Kežmarku. Medzi ľuďmi sa povrávalo, že to bolo kvôli obrovskému pokladu, ktorý si na kežmarskom hrade schoval. Vraj tam bolo toľko zlata a šperkov, že by sa na sto vozov nepomestili. Ľuďom to ale bolo jedno. Pre nich bol pokladom deň, kedy Thokolyho v meste nebolo. Ale našli sa samozrejme medzi nimi i takí, ktorým Thokolyho poklad neustále chodil po hlave. Veď mať zlaté náušnice, strieborný príbor či drahé šperky bolo snom nejednej ženy. A jednou z takých bola i kľučiarka.

Postaršia dáma odetá v čiernom odeve túžila po bohatstve už veľmi dlho. Oproti ostatným mala výhodu, lebo ako jediná mala kľúče od celého hradu. Bolo azda len otázkou času, kedy sa na tajný výlet podujme. A keď medzi strážcami začula, že Thokoly práve bojuje proti cisárovmu vojsku, rozhodla sa, že teraz je tá správna chvíľa. Slávnostne sa vyobliekala a začala postupne prehľadávať jednu vežu za druhou. Myslela si, že to bude veľmi jednoduché. Veď podľa rečí ľudí, mal byť poklad obrovský - a tak nájsť ho by nemal byť problém.

hokoly, ale myslel na všetko a poklad dobre ukryl. A pre istotu, keby sa jeho pokladu predsa len niekto dotkol – uvalil naň strašidelnú kliatbu. Vraj kto sa jeho pokladu čo i len dotkne, v tom momente sa na hradného ducha premení. O tom však vedel iba on. A tak, keď kľučiarka po troch dňoch hľadania poklad konečne našla a vytešovala sa z cudzieho bohatstva, kliatba sa začala napĺňať.  A kľučiarka sa postupne začala meniť na hradného ducha. Po Kežmarku sa ešte i dnes hovorí, že duch kľučiarky dodnes chodí po kežmarskom hrade a straší všetkých, ktorí majú podobné úmysly ako ona.