A tak sa v Kežmarku nikdy dlho nezdržal. Dokonca to jednu dobu vyzeralo, že sa Thokoly nadobro odsťahuje do Banskej Bystrice alebo Košíc, ktoré v bitke dobyl. No nestalo sa tak. Jeho kroky skôr či neskôr vždy viedli do Kežmarku. Medzi ľuďmi sa povrávalo, že to bolo kvôli obrovskému pokladu, ktorý si na kežmarskom hrade schoval. Vraj tam bolo toľko zlata a šperkov, že by sa na sto vozov nepomestili. Ľuďom to ale bolo jedno. Pre nich bol pokladom deň, kedy Thokolyho v meste nebolo. Ale našli sa samozrejme medzi nimi i takí, ktorým Thokolyho poklad neustále chodil po hlave. Veď mať zlaté náušnice, strieborný príbor či drahé šperky bolo snom nejednej ženy. A jednou z takých bola i kľučiarka. Starala sa o to, aby všetky hradné budovy boli pozatvárané, aby do nich nikto cudzí nemal prístup. 

Postaršia dáma odetá v čiernom odeve túžila po bohatstve už veľmi dlho. Oproti ostatným mala výhodu, lebo ako jediná mala kľúče od celého hradu. Bolo azda len otázkou času, kedy sa na tajný výlet podujme. A keď medzi strážcami začula, že Thokoly práve bojuje proti cisárovmu vojsku, rozhodla sa, že teraz je tá správna chvíľa. Pustila sa prehľadávať jednu vežu za druhou. Myslela si, že to bude veľmi jednoduché. Veď podľa rečí ľudí, mal byť poklad obrovský - a tak nájsť ho by nemal byť problém.

Thokoly však myslel na všetko a poklad dobre ukryl. A pre istotu, keby sa jeho pokladu predsa len niekto dotkol – uvalil naň strašidelnú kliatbu: "Kto sa môjho pokladu čo i len dotkne, v tom momente nech sa na hradného ducha premení!", Tri dni kľučiarka snorila, hľadala po hrade. Prekutrala všetky miestnosti, aj do kozuba nazrela. "Unavená som z toho hľadania, ale ostávajú ešte dve veže vedľa seba: strážna veža a klenotnica. Žeby bol poklad kdesi v klenotnici?," vydala sa s nádejou do poslednej veže kľučiarka. Po dlhom hľadaní a preklepávaní stien našla dutý priestor za jedným z obrazov. Thokoly dal poklad zamurovať. Rozbila otvor a tam - poklad! 

Natešená kľučiarka už-už rozmýšľala, ako toľké bohastvo vyniesť veže. Vytešovala sa z cudzieho bohatstva, no kliatba sa začala napĺňať. Kľučiarka sa postupne začala meniť na hradného ducha. Za krátku chvíľu sa od nôh až ku korienkom vlasov zmenila na čierneho ducha.

Po Kežmarku sa ešte i dnes hovorí, že duch kľučiarky stále chodí po kežmarskom hrade a straší všetkých, ktorí majú podobné úmysly ako ona.

Na motívy legendy spracoval Ján Pochanič.